Náhle som vstúpil do starej ulice.
Bolo skoro ráno a prvé slnko
sa odrážalo od špinavých
okien meštianskych
domov.
Jedno z nich sa otvorilo
a akási žena
skríkla do ulice:
Jakub, už sa nikdy nevracaj!
Potom vyhodila kufor s listami
a fotografiami.
Stál som na rohu a zafúkal
tichý vietor.
Dávny vietor, ktorý donáša o horiacich
hrivách koní.
A mne sa zdalo, že tam hore,
na úplne najvyššej streche v tej ulici,
sa čosi pohlo,
akoby tam stál nejaký človek alebo anjel.
Nevolám sa Jakub,
ale v tej chvíli mi zovrelo srdce
a ja som netušil,
kadiaľ odísť.

Som Cigán
a naši predkovia sú v mojich žilách takí prchaví,
že ich ledva rozoznám v snoch.
Keď padá dážď,
viem, že smrtke naprší
do oka lebky
a ona tou vodou
krstí naše deti.
Ak idem autobusom,
v ktorom sedím na sedadle sám,
myslím na bociany, ako im chutia
jedovaté zmije, keď ich zobákmi
tepú do hlavy –
a ja viem pritom len spať
na črepinách ich zrkadiel
a čítať z ich dlaní.
Som Cigán
a v mojich ústach nie je slovo,
ktoré by bolo menšie ako pieseň,
a nie je smútku,
čo prichádza iba raz.
Bývam až úplne na kraji,
bez dychu,
kde posledná cesta stretáva
posledného človeka.
Príď aspoň na malú chvíľu,
byť sám sebou,
stať sa Cigánom.

Keď ste sa dnes s priateľmi a priateľkami
rozprávali o tej jemnej
a neprerušiteľnej racionalite,
o tom, že všetko na svete
má svoj dôvod,
samu ťa prekvapila vyrovnanosť,
s ktorou si im hovorila,
že pred rokmi si sa postavila
otcovi s nožom v ruke
a stačilo už len jediné malé gesto.
Sú zvieratá a veci, ktoré dokážu
snívať krajšie, než si vieš
predstaviť.
Zvieratá a veci, ktoré
ak zabudnú, že sú nešťastné,
stratia sa aj na niekoľko mesiacov.
Netušíš, že sa schovávajú
medzi písmenami
tvojho mena
a dotýkajú sa ho.
A takisto, že im stačí jediný pomyselný
pohyb rukou,
aby ti mohli ublížiť.

Všetky kľučky,
ktoré sú na dverách vo mne,
sú dúhové.
Jednu stlačím a len cez škáru
nakuknem dovnútra.
Niekoľko kníh,
rozvešaná bielizeň
a posteľ, na ktorej sa
v tejto chvíli milujeme.
Sedíš na mne a končekmi vlasov
ma bodáš do zatvorených očí.
Smeješ sa, že to nemám rád,
a keď nechceš prestať,
vstúpim cez dvere do izby
a dlaňou ti prejdem po chrbte.
Strasieš sa od chladu
a ja viem, že teraz si ľahneš ku mne
a stúliš sa tak, že ťa nebude spod periny
vidieť.
Potichu vyjdem, nezamknem.
Všetky kľučky,
ktoré sú na dverách vo mne,
sú dúhové.
Nevieš o tom.
Môžeš
alebo nemusíš vstúpiť.

Izba ostala takmer prázdna
Iba v kúte si malá líška
hrýzla vlastnú nohu
Cez otvorené okno
jej do očí fúkal prvý tohtoročný sneh
Je to starý príbeh
spomienky sa mu miešajú
a pamäť sa nahrádza
novým rozprávaním
A len kdesi na jeho konci
je líška pokojná a v bezpečí
Ľahne si do naviateho snehu
a vo vnútri poslednej vety príbehu
už nebude mať strach
keď bude počuť že sa niekto snaží
dostať do izby
Malé ryšavé klbko
premočené od vlastnej krvi
Odteraz bude už iba prikyvovať z diaľky
a pohryzenou labou škrabať do snov
kde neznámy prichádzajúci
zatiaľ nič netuší o tichu
ktoré príde po výstrele