Medea si v zákulisí
zapletá vlasy Hanblivo
uteká domov

Na chodbe
sa na chvíľu zastaví a stratí
jednu
studenú
slučku

ukrytú
v každej
slze

Kotúľajú sa dolu
schodmi
ako detský krik

Keď sa v noci zobudí
zdá sa jej
že ktosi chodí po byte

To dotyky
ktorých už niet
ako tma z krídel

padajú
krehko
na dlážku

2

Ráno počíta
koľko slov sa zmestí
do boľavých úst

Medzi písmenami
jej padá dážď

Jeho špinavá mokrá duša
smutno puká

raz z nenávisti
raz z lásky

Len oči
ako pošliapaný obzor
sledujú

nôž

ktorý placho

šumí


A nie je viac

ako
prst
na
ústach
bohýň

3

Cez deň máva sny

Ale len na jedno oko

ako cez kľúčovú
dierku

Nikto okrem nej nevie
aké je to

umlčať

toľko
pohľadov
v sebe

Potichu v nej vyrastá
plánka
s čiernymi

detskými

jabĺčkami

4

Medea sa vracia
na scénu

Stráca sa
v každom dotyku
obyčajných
vecí

Pod kožou jej
divoko bubnuje
dobiela rozpálené
slnko

Ktosi všetko pozorne
sleduje
z hľadiska

Práve vtedy
keď váha
je najviac
matkou

A aj sama vie
že nijaký iný divý zver
by to nespravil

Vtedy jej
barbarke z Kolchidy
nehlučne
vzlietne rozliate víno
do materského znamienka

Na scénu ktosi napíše
jedenkrát súcit
a dvakrát vražda

Vražda

Každá pavučina

jej odteraz bude pripomínať

detské
ústa
stuhnuté
do výkriku

5

Na ulici
sa za ňou otáčajú
tri slepé stareny

Má s nimi čosi spoločné
v bruškách prstov

Občas sa
náhlivo
obzrie

A rovnako ako dážď
ktorý
kráča po ceste
hrubými drevákmi

tak i ona

chodí medzi nás

s neumytou
farbou na očiach

a so všetkým
čo má vo svojom hlase

navyše