potichu položíš na stôl
nôž plný slnka

voda zrazu zosladla
v broskyňovom svetle
stíchol vlk

aj rozcítené husle zaspávajú

starci pod zelenou jabloňou
ťa kreslia
v horúcej sline

a za hlinenou dedinou
prechádza sa
spolu s vetrom
pšeničný kristus

zo stola vzala jablko
a prudko doň zahryzla

má presne také prsia
spievajú ako kohút

je nahá
a voňavá ako sviatočná
košeľa

do rúk ti spadnú jej vlasy
celkom plaché od dažďa

ticho vrastá do dlážky
v izbe je tma
a jesenná slávnosť

ďaleko od nás znejú hrany
dedinského kostola
v šálke práve zaspal
jej posledný horúci výdych

teraz len tak vyzlečená leží
jemne ako svetlo

a niekde pod srdcom
jej rozkvitajú ľalie
alebo iné bijúce zvony

krajina si tají pod šatami
dych
večer sa zlieva
do svetlého hrnčeka

v očiach trasú sa jej
sny
jablko na stole planie

s tušením smútku
v sebe
je studené a ľahké

potichu ale ako čisto
nadväzuješ
na bolesť

dážď dvíha svoje ťažké ruky
dopichané svetlými
ihlami

ťažké nahé ruky
spadnú jej na kolená

v očiach je zasnívaná
ako sneh za oknom

akoby chcela odletieť

v kuchyni je ticho a hlboko
voda v pohári voňavá
a hrubá

je sama a často si hovorí
krásne príbehy

ale keď prídem
len tak sedí nič nepovie
počúva